English    Deutsch

Obec Veľké Rovné - Vitajte v srdci Drotárie!

   
 Obecný úrad

Drotárstvo

Z dejín drotárstva

Alojz Pavlík

Severné kraje bývalej Trenčianskej župy, najmä bývalý okres Veľká Bytča a Kysuce, boli v minulosti známe ako chudobná domovina "hornotrenčianskych" drotárov. Drotárstvo tu vzniklo a rozšírilo sa ako svojrázna forma doplnkového zamestnania, ktorým tunajšie obyvateľstvo nadobúdalo ďalšie príjmy, keď poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie pre neúrodnosť pôdy a pre zaostalý spôsob hospodárenia nemohlo mu poskytnúť dostatok životných potrieb.

Hoci sa začiatok drotárstva v Trenčianskej župe kladie do 18. storočia, masovo sa začalo rozširovať až v priebehu 19. storočia. Ešte v daňovom súpise z roku 1828, ktorý je prvý konkrétny doklad o drotárskom remesle v našom regióne, sa jeho existencia v okrese Veľká Bytča zaznamenáva iba v troch obciach - v Dlhom Poli, Kolároviciach a vo Veľkom Rovnom. Osobitne sa vyzdvihuje zručnosť drotárov z Veľkého Rovného, ktorí sa v tom čase podľa záznamov kanonickej vizitácie v obci zdržiavali vo svete nepretržite aj viac rokov, keď za zárobkom odchádzali až "do vzdialených provincií a kráľovstiev a prácu doma na poľnohospodárstve ponechávali ženám a deťom".

V priebehu 19. storočia sa drotárstvo rozširovalo nielen v ďalších obciach v okrese Veľká Bytča a na Kysuciach, ale aj v susednom okrese Považskobystrickom a sčasti v Žilinskom. V hornatých obciach Javorníkov - Dlhom Poli, Veľkom Rovnom, Kolároviciach, Štiavniku, Petroviciach a na Kysuciach - vo Vysokej nad Kysucou, Turzovke, Zákopčí, Ochodnici, Nesluši, Rudine a v Rudinskej sa stalo prevládajúcim zamestnaním obyvateľstva. V drotárskych obciach nebolo takmer domu, z ktorého by nebol býval muž - drotár vo svete. Absencia mužov bola taká veľká a zjavná, že bola nápadná všetkým cestovateľom, ktorí prechádzali drotárskym krajom. Napríklad Karel Kálal v knihe Na krásném Slovensku píše, že všade videl len samé ženy a deti, muži boli za zárobkom vo svete.

Príčinou takéhoto rozšírenia drotárstva bolo trvalé hospodárske zaostávanie severozápadného Slovenska. Jeho sociálne dôsledky rakúska vláda riešila tak, že cisárskym patentom zo 4. septembra 1852 poskytovala drotárom, podobne ako obyvateľom iných zaostalých slovenských krajov, určité výhody pri vykonávaní podomového obchodu, čo len podporovalo ďalší vzrast ich počtu.

Zistiť presný počet drotárov nie je dnes možné, lebo sa nezachovali nijaké historické materiály v takom stave, aby nám to umožňovali. Údaje o počte drotárov sa preto rozchádzajú. Za najreálnejší a najpravdepodobnejší môžeme považovať údaj zo štatistiky o Trenčianskej župe publikovanej v roku 1877. Uvádza sa v nej, že zo župy odchádzalo do sveta ročne do 10 000 drotárov. Počet drotárov, najmä v hlavných drotárskych obciach, bol skutočne vysoký. Podľa výskumu vo Veľkom Rovnom v období krátko pred prvou svetovou vojnou z obce odišlo do sveta 915 drotárov. Rudolf Bergner, ktorý cez Veľké Rovné precestoval, vo svojej knihe Cesta krajinou drotárov (Eine Fahrt durchs Land der Rastelbinder) udáva, že v obci okrem niekoľkých obchodníkov s ovocím sú samí drotári. Veľké Rovné svoj drotársky charakter dokumentovalo aj tým, že si do svojej obecnej pečate, ktorú používalo v druhej polovici 19.storočia, dalo postavu drotára.

Drotárstvo počas približne 200 - ročného trvania prekonalo svoj vlastný osobitný vývin. Jedným zo základných prvkov drotárskej výroby bol materiál, ktorý drotári pri svojej práci používali. Z tohto hľadiska vo vývoji drotárstva rozoznávame dve obdobia: začiatočné obdobie a vyspelé obdobie drotársko-plechárske. Ďalším činiteľom, ktorý pôsobil na vývin drotárstva, bolo neustále zdokonaľovanie, zvyšovanie remeselnej zručnosti a rozširovanie okruhu prác, ktoré drotári boli schopní vykonávať. V súlade s týmto sa vytvárali nové formy organizácie práce drotárov, menil sa spôsob ich života a majetkovo a sociálne sa diferencovali.
 

   Úradné hodiny

   Starosta a prednosta

   Zastupiteľstvo, komisie

   Uzenesenia, nariadenia

   Oddelenie a tlačivá

   Rozpočet obce

   Projekty

 
 Obec

   Symboly obce

   Prehliadka obce

   Kalendárium

   Život obce

   Kultúra a tradície

   História a pamiatky

   Náučný chodník

   Múzeum, výstava

   Drotárstvo

   Turistika

   Fotogaléria

 

 Kontakt

   rovne@velkerovne.sk

 
 

  Školstvo a knižnica

  Zdravotné stredisko

  Farský úrad

  Cintorín

  Služby, odvoz odpadu

  Reštauračné zariadenia

  Organizácie a združenia

  Súkromní podnikatelia

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
  V začiatočnom období jediným pracovným materiálom drotárov bol drôt. Pomocou neho opravovali hlinený riad i zhotovovali svoje prvé výrobky. Spočiatku len "haftovali", teda len spájali časti puknutého riadu. Neskôr sa naučili hlinený riad "odrotovať" - celý opliesť do drôtenej siete, pričom podľa tvaru alebo druhu riadu vyberali najvhodnejší spôsob odrotovania, napríklad "do kocky", "do saka", "do mriežky", "na retiazku", dná do "hviezdy" a podobne. Cennejšie porcelánové nádoby a predmety, napríklad porcelánové nádoby a predmety, napríklad porcelánové fajky a sklenené nádoby a predmety, odrotovali jemným mosadzným drôtom. Okrem drotovania hlineného riadu opravovali a neskôr i plietli rôzne siete a mreže na okná, podľa čoho ich v maďarskom jazyku nazývali "sodronyosok". Medzi ich prvé výrobky patrili rôzne podstavce pod žehličky a riad, najmä však pasca na myši. Vedeli ich vyrábať pevné a rôzneho druhu - napríklad "strunovačky", "chlapačky", "dierovačky", "okruhle", "skrinky", aj väčšie na potkany, a oká na škodlivú zver podľa požiadaviek krajov, v ktorých žili. Pasca na myši i neskôr zostala pre drobných drotárov najcharakteristickejším výrobkom. S ňou je úzko spätá najmä postava a život drotárskeho chlapca - džarka, ktorý sa na nej zaúčal do drotárskeho remesla, do umenia narábať s drôtom a zaúčal sa aj šikovnosti vedieť predávať - bývala hlavným artiklom, ktorý ponúkal na predaj. Medzi prvé výrobky, na ktorých drotári uplatnili osobitné tvorivé schopnosti, patrili šparáky do fajok. dávali im rôzne ozdobné tvary, podľa ktorých ich pomenúvali, napríklad "šabľa", "štvoroký", drotári ich vystavovali na krajinskej výstave v Prahe v roku 1894.

Starí drotári pri obmedzenom okruhu prác, ktoré boli schopní vykonávať, boli nútení pohybovať sa na veľkom priestore. Na jednom mieste sa zdržiavali len dovtedy, kým mali prácu. Potom vandrovali ďalej od dediny do dediny, a tak preputovali celé kraje, napríklad cez Moravu celé Čechy, celé západné Maďarsko, Poľsko od slovenských hraníc až po Litvu. V krajoch, kde sa im dobre darilo, zdržiavali sa dlhšie a častejšie sa do nich vracali a takto si postupne vytvárali určité vlastné rajóny.

Svetom putovali v rázovitom kroji vystrojení tak, ako opustili rodný dom. V koženej kapse prehodenej cez plece mali predmety osobnej hygieny i k práci potrebné šidlo, kliešte, kladivko. Drôt nosili podľa jeho druhu i množstva - čierny drôt stočený do tzv. kolies nosili na rameni, menšie kolesá tenšieho drôtu nosili pripevnené na remeni kapsy alebo na zápästí ruky, v ktorej mali palicu, a jemný mosadzný drôt mali dokonca zastrčený na klobúku na hlave. V lete nocovali v šopách, drevárňach, stohoch slamy i pod holým nebom, v zime v maštaliach. Ustavičné vandrovanie im prinášalo veľa útrap a odriekania, takže sotvakto iný si zarábal na chlieb tak namáhavo ako oni. Svojou početnosťou sa stali bežným, no pozoruhodným zjavom v celej strednej Európe, vzbudzovali všeobecnú pozornosť, výsmech i súcit.

V myslení starých drotárov významné miesto zaberali rôzne zvyky a povery, ktoré sa v nich upevňovali hospodárskou a kultúrnou zaostalosťou, ale aj ich odlúčenosťou od domova, vandrovným spôsobom života na najnižšej spoločenskej úrovni, odtrhnutosťou a osamotenosťou v cudzom prostredí. S poverami a zvykmi bol spojený najmä odchod drotára do sveta, z ktorého sa už nejeden nevrátil. Mali ho vo svete chrániť pred všetkým zlým a priniesť mu šťastie v práci a zárobkoch. Dodávali mu vieru a rodine doma nádej v jeho šťastný návrat.

Svoje opodstatnenie mal však zvyk, že sa drotár pred odchodom do sveta prísahou na fare na určitý čas zriekol pijatiky alebo sľúbil, že ju obmedzí na určitú mieru. Pitie alkoholu medzi vandrovnými drotármi bolo značne rozšírené a pod jeho vplyvom nejeden drotár sa "zbeťáril" a celkom zabudol na rodinu doma.

Drotársko - plechárske obdobie

Zavedenie a rozšírenie plechového a smaltového riadu vytvorilo pre prácu a život drotárov nové podmienky a možnosti, ktoré dokázali aj plne využiť. Naučili sa plechový a smaltový riad nielen opravovať, ale z plechu vyrábať aj nový tovar. Okrem toho si naďalej osvojovali stále dokonalejšiu techniku práce s drôtom až dosiahli stupeň skutočného majstrovstva, ktoré plne uplatnili vo výrobe najrozličnejších výrobkov, nielen úžitkových, ale aj okrasných.

V práci s drôtom nad všetkých vynikol Jozef Holánik-Bakeľ z Dlhého Poľa. Od remeselnej výroby bežných výrobkov dospel k umeleckej výrobe z pozláteného a postriebreného drôtu, ako boli rozličné misy, vázy, košíky, kazety a podobne. Stal sa skutočným kráľom drôtu. Dokázal, že z drôtu tak ako z iného materiálu sa dajú vyrobiť predmety nezvyčajnej krásy. Vo svojej práci spájal vysokú zručnosť a zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením, takže jeho výrobky vzbudzovali všeobecný obdiv. Jeho pokračovateľom už doma v Dlhom Poli bol jeho zať Jakub Šerík.

Osobitné typy umeleckých prác z drôtu pochádzajú od Jozefa Keraka z Veľkého Rovného, ktorý ako jediný použil drôt aj na stvárnenie rôznych ľudských a zvieracích rozprávkových postáv.

Rozšírenie a zdokonaľovanie práce drotárov bolo významným medzníkom vo vývine drotárstva. Malo ďalekosiahly vplyv na organizáciu práce a spôsob života drotárov. Prirodzene, rozširovanie a zdokonaľovanie práce si neosvojili všetci drotári rovnakou mierou. Záviselo od podmienok, v ktorých drotári v jednotlivých krajinách žili, ako aj od ich osobných schopností a vlastností, čo sa prejavilo v ich rozdielnej remeselnej úrovni a jej zodpovedajúcom rozdielnom spôsobe práce a života. Časť drotárov prešla od doterajšieho potulného vykonávania svojho remesla k podomovému remeslu a najvyspelejší k usadlému v dielňach rôzneho rozsahu. Takto drotárstvo v období svojho rozkvetu - od druhej polovice 19.storočia do prvej svetovej vojny - predstavuje z hľadiska výrobného i majetkového a sociálneho zložitý a pestrý jav, keď vedľa dožívajúceho starého potulného drotára existoval drotár - majiteľ veľkej dielne ako moderný kapitalistický podnikateľ. V tomto období, na sklonku 19. a začiatku 20. storočia až do prvej svetovej vojny, dosiahol počet drotárov najvyšší stav a drotári súčasne zaznamenali najväčšie geografické rozšírenie vo svete.

Drobní samostatní drotári

Najpočetnejšiu vrstvu drotárov tvorili drobní samostatní drotári. Žili v celej strednej Európe, najmä na území bývalého Rakúsko-Uhorska (českých krajín, Rakúska, Maďarska), Poľska a Nemecka. Ťažiskom ich práce bola oprava kuchynského riadu - aj medzi nimi boli značné rozdiely v zručnosti a teda i rozsahu prác, ktoré vykonávali.

Najnižšie stáli starí drotári z Kolárovíc, Štiavnika, Kysúc, ktorí v českých krajinách ešte na začiatku 20. storočia vedeli iba drotovať a so skrutkou drôtu len živorili. Zostávali vo svete pre biedu doma, alebo aj preto, že príliš privykli drotárskemu životu vo svete.

Mnohí drotári ovládali len najjednoduchšie práce. Okrem drotovania vyrábali z drôtu predovšetkým pasce na myši, podstavce pod riad, drôtené vešiaky a podobne a z plechu robili len drobné opravy kuchynského riadu, najmä flekovanie, teda plátanie deravého riadu plechovými plieškami - flíčkami. Ich zárobky boli veľmi malé, a preto si ich dopĺňali inými príležitostnými prácami. Kolárovickí drotári v Čechách v letnom období strážili ovocné záhrady a pomáhali pri sušení ovocia a v čase Vianoc, podobne ako kysuckí drotári, chodili s betlehemom a spievali koledy. Mnohí kysuckí drotári v českých krajinách a v Nemecku sa zamerali na predaj lacného plechového a drôteného tovaru, na čo využívali aj početných džarkov. Neboli zriedkavé prípady, že jeden drotársky gazda mával 10 - 15 i viacej chlapcov, ktorí pracovali a žili v neľudských podmienkach.

Z drobných samostatných drotárov najvyššie stáli drotári zruční, ktorým právom patrí prívlastok dobrých remeselníkov. Osvojili si náročné práce z drôtu i plechu a okrem opráv vedeli vyrobiť i nový tovar, napríklad hrnce, vedrá, uhliaky a ďalšie. Ľudia si vážili ich prácu pre jej dôkladnosť. Na svoju prácu potrebovali viacej nástrojov a materiálu, a preto namiesto starej drotárskej kapsy začali používať krošňu, ktorá sa stala symbolom drobného drotára. V mestách niektorí nosili nástroje v plechovej debničke alebo v osobitnom úzkom hlbokom hrnci, plech mali stočený vpredu v drôtenej obrúčke. Takto sa prispôsobovali iným remeselníkom a mestskému prostrediu. Prácu vyhľadávali podomovým spôsobom v mestách i na vidieku. Na vidiek, ako hovorili "na hont", najmä ak zašli ďalej, chodili zvyčajne spoločne dvaja "na kamaráta" alebo "na rebro". V Maďarsku sa viacerí drotári spájali do tzv. "kompánií". Svoje rajóny pravidelne obchádzali a mohli sa vracať na tie isté miesta, lebo kvalitnou prácou, statočnosťou i čestnosťou boli všeobecne známi, získavali si ľudí, ktorí s prácou čakali na "svojho" drotára.

Keď rozšírenie práce poskytovalo drotárom možnosti zárobku na menšom priestore, jednotlivé skupiny drotárov, zvyčajne príbuzní, susedia alebo kamaráti, zaujímali trvale menšie rajóny, v ktorých sa usadili a prenajímali si byty, najradšej na okraji miest. Prvé byty boli vlastne iba nocľahárne, do ktorých sa vracali po týždni, po dvoch. Boli to spravidla veľké miestnosti veľmi skromne zariadené, spávalo sa na zemi "na ciesarskej". Neskoršie, najmä mestskí drotári, ktorí "hauzírovali" len po meste a najbližšom okolí, sa na byt vracali každý deň a zariaďovali si ho už pohodlnejšie. Odložili kroj, mestskí drotári skôr ako vidiecki, a svojím oblečením sa už neodlišovali od okolia, v ktorom žili. Najmä mladí drotári dbali na pekné i sviatočné oblečenie. Zvýšenie remeselnej zručnosti umožnilo im lepšie zárobky i život na vyššej úrovni.

Drotárske dielne

V priebehu druhej polovice 19. storočia najpodnikavejší drotári, najmä z Veľkého Rovného, Dlhého Poľa, Vysokej nad Kysucou a Turzovky, vo všetkých krajinách, v ktorých sa usadili, okrem českých krajín, zakladali dielne - v nemeckých krajoch zvané "verštely" alebo "verkštaky", v Rusku "majsterské". Najviac ich bolo v Rusku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku a USA.

Dielne vznikali zvyčajne zo skromných možností. Kapitál potrebný na ich založenie získavali najčastejšie tým, že sa dvaja i viacerí spojili, takže spoločné vlastníctvo dielní, najmä veľkých, medzi viacerými drotármi, bolo bežným zjavom. Drotári z Kysúc vytvárali osobitné združenia, aby spoločne mohli ľahšie znášať poplatky i réžiu na vydržiavanie dielne. Spojení drotári v spoločnej réžii vyrábali len nový tovar. Vyrobený tovar si rozdelili a svoj diel predával každý samostatne.

V malých dielňach drotárstvo dostávalo charakter remeselnej malovýroby. V dielňach boli len najjednoduchšie pracovné nástroje a v jednej pracovalo priemerne 4 - 6, najviac však 10 drotárov a džarkov. Iba časť drotárov pracovala v dielni, kým ďalší predávali vyrobený tovar v bližšom i vzdialenjšom okolí starým podomovým spôsobom ako "hauzíri".

Okrem značného počtu malých dielní vyrástli i veľké dielne, v ktorých pracovalo 20 - 30, v najväčších pracovalo 50 - 60 aj viacej drotárov. V najväčšej dielni Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka v Moskve pred prvou svetovou vojnou pracovalo viac ako 400 robotníkov, z ktorých drotári tvorili iba asi jednu tretinu.

Veľké dielne si majitelia vybavovali už strojovým zariadením, poháňaným motorickou silou - dielne Hunčíka a Krutošíka v Moskve mali aj vlastný agregát na výrobu elektriny. Budovali z nich moderné podniky továrenského charakteru, čo vyjadrovali aj v ich pomenovaní. Napríklad Jozef Belon a Ján Knócik mali v Baku "Fabrik Special für Blech, Messing, Nickel, Aluminium Waren", Pavol Žilinčár a Imrich Sako vo Wroclavi "Drahtwarenfabrik" a Hunčík s Krutošíkom mali "Fabriku metaličeskich izdelij".

Veľké dielne vyrábali tovar v takom rozsahu, že pre jeho predaj už nemohol vystačiť tradičný drotársky spôsob vlastných hauzírov. Odberateľmi dielní vo Švajčiarsku, Nemecku, Poľsku boli početní samostatní hauzíri, ktorí s dielňami udržiavali pravidelný styk. Pavol Žilinčár a Imrich Sako z Wroclavi rozposielali tovar až 257 hauzírom roztrúseným po celom Nemecku.

Najväčšie dielne v Rusku nevyrábali už len pre bežnú spotrebu obyvateľstva, ale aj rôzne zariadenia pre priemysel, dopravu a iné. Napríklad J. Belon a J. Knócik v Baku sa zamerali na potreby naftového priemyslu, Jozef Tabačík, Pavol Korňan, Baltazár Šutarík v Irkutsku, Omsku a dočasne v Charbine vyrábali osvetľovacie a signalizačné zariadenia pre Sibírsku magistrálu. Viaceré dielne boli dodávateľmi štátu, napríklad J. Belon v Tbilisi, Gašpar Kováč v Tule, Št. Hunčík - I. Krutošík v Moskve, Vincent Korček z Dlhého Poľa v Orenburgu. Jeho dielňu si prezrel sám cár pri návšteve mesta. Niektorí prenikali i na zahraničný trh, napríklad Št. Hunčík, I. Krutošík a J. Belon vyvážali svoje výrobky do západnej Európy, J. Belon aj na východ do Číny, Iránu, Arábie.

Veľké dielne vo svojej obchodnej činnosti používali už moderné formy ponuky a predaja svojich výrobkov. Dbali na reklamu, inzerovali v novinách, vydávali cenníky - cenník Št. Hunčíka a I. Krutošíka mal až 500 strán, zamestnávali obchodných zástupcov, zúčastňovali sa na výstavách miestnych i medzinárodných. Na nich v bezprostrednom porovnaní s ostatnými výrobcami mohli najlepšie preukázať vysokú úroveň svojich výrobkov. Najvyššie ocenenia, ktoré na nich dostali, postavili ich na roveň vyspelým výrobcom iných krajín. A práve cesta od pasce na myši až po zlaté medaily z medzinárodných výstav najlepšie dokumentuje nevídaný kvalitatívny vývin a pokrok vo výrobnej zručnosti drotárov, ich nadanie a životaschopnosť, a to tým viac, že celý tento vzostup drotári dosiahli v ťažkých existenčných podmienkach v cudzom svete. Najviac vyznamenaní dostali: Jozef Belon 2 zlaté, 3 strieborné a asi 20 diplomov, Jozef Holánik-Bakeľ bronzovú medailu na Umelecko-priemyselnej výstave hornouhorských krajov v Žiline v roku 1903 a 3 zlaté medaily v roku 1911 v Rostove nad Donom a v Ríme (tu dostal aj veľkú cenu Gran premio) a v roku 1933 na Priemyselnej a hospodárskej výstave v Nitre a Štefan Hunčík zlatú medailu na výstave v Londýne v roku 1903.

Majitelia veľkých a dobre prosperujúcich dielní tvorili medzi drotármi najvyššiu vrstvu a drotármi zostávali vlastne už len podľa tradície. Mnohí odchádzali do sveta ako chudobní chlapci bez úplného základného školského vzdelania. Vo svete získali skúsenosti a rozhľad. Neúnavnosťou v práci, priebojnosťou i dobrými organizačnými schopnosťami dosiahli úspechy v podnikaní. Bohatstvo a najchýrnejšie postavenie medzi drotármi zaujímali majitelia dielní v Rusku a USA. V Rusku udržiavali kontakty aj s najvyššími miestnymi predstaviteľmi. Jozef Belon bol známy až na cárskom dvore, určite s pomocou Alojza Kurucára, finančného guvernéra Kaukazu, ktorý prišiel do Petrohradu z Veľkého Rovného ako drotársky chlapec. Napriek vysokému postaveniu nezaprel svoj drotársky pôvod. Prichádzal k J. Belonovi a v kruhu svojich rodákov trávieval aj Štedrý deň.

Majitelia veľkých dielní zamestnávali ďalších drotárov ako robotníkov v dielňach alebo ako "hauzírov" - predavačov svojho tovaru.

Drotári - robotníci v dielni sa už nestretávali s nevýhodami a nedôstojnosťami potulného života drobného samostatného drotára. Vyčerpával ich však dlhý pracovný čas, ktorý spočiatku trval od včasného rána do neskorého večera s prestávkami na stravu a nevyhnutný oddych. Drotári v dielňach (okrem amerických) pracovali, bývali a tu sa aj stravovali. Takýmto zvláštnym spoločenským životom vytvárali akýsi osobitný uzavretý svet do určitej miery oddelený od cudzieho prostredia, v ktorom žili.

Život hauzírov, ktorí predávali v dielni vyrobený tovar a súčasne zisťovali i jeho potrebu, čím aj usmerňovali výrobu v dielni, nebol nijako ľahký. Tovar predávali podomovým spôsobom v mestách i na vidieku alebo na trhoch a jarmokoch (v Rusku, Poľsku, Maďarsku, na Balkáne). Najmä ruskí hauzíri prekonávali veľké vzdialenosti - z Baku až na turecké a iránske hranice, z Odesy na Krym alebo do Besarábie. Tovar za nimi posielali vlakom na určené miesta. Ich práca bola namáhavá i náročná. Hauzír musel ovládať reč a zvyky obyvateľov krajov, ktorými prechádzal, musel mať aj odvahu prenikať ďalej do neznámych končín a musel vedieť predávať. Hauzíri patrili k najskúsenejším drotárom a bývali iniciátormi zakladania ďalších dielní v doteraz neznámych krajoch.

Džarkovia

V dejinách drotárstva osobitnú pozornosť si zasluhujú drotárski chlapci - džarkovia, lebo na nich najťažšie doliehali všetky tŕnisté stránky drotárstva.

Drotárstvo ako remeslo vykonávané v cudzích krajinách rátalo s prácou džarkov. Pri masovom rozšírení drotárstva sa aj v drotárskom kraji z generácie na generáciu prenášalo presvedčenie, že nevyhnutným údelom chlapcov je opustiť rodný domov. Do sveta odchádzali 10 - 14-roční i mladší, do vzdialenejších krajín a do dielní v Rusku starší, 13 - 14-roční, do bližších krajov odchádzali 10 - 12-roční. Z najchudobnejších rodín, najmä z Kysúc, odchádzalo veľa chlapcov ani nie 10-ročných.

Učňovské obdobie trvalo tri roky, v staršom období drotárstva a neskôr u potulných drotárov to bolo aj dlhšie. Podľa spomienok starých drotárov sa vraj džarek učil, kým nevyrástol a nezosilnel tak, že sa mohol "postaviť" gazdovi. Ešte na začiatku 20. storočia učňovské obdobie často končilo útekom džarka od gazdu. Nie každý drotársky gazda plnil záväzok, ktorý dal pri prijímaní chlapca, že sa bude oň riadne starať.

Pri veľkom rozšírení a diferencovanosti drotárstva sa džarkovia dostávali do rôzneho prostredia i do rôznych životných podmienok. V najťažších podmienkach vyrastali v začiatočnom období drotárstva, ale aj neskôr ešte pri zaostalých potulných drotároch. Ustavičné vandrovanie bolo pre nich nesmierne namáhavé a vyčerpávajúce. K telesným útrapám sa pridával aj smútok. Museli prekonávať strasti namáhavej práce a potulného života, keď príliš mladí museli opustiť rodný dom, rodičov, súrodencov. Aby vo svete nežialili za domovom, podľa starého drotárskeho zvyku, keď odchádzali do sveta, po rozlúčení sa už nesmeli obzrieť za domovom a blízkymi. Pocit cudzoty a osamelosti stupňoval u nich aj hrubý vzťah a často surové zaobchádzanie zo strany starých drotárov. Výchova chlapcov bola aj neskoršie veľmi prísna - aj najmenší priestupok či nešikovnosť sa trestávali bitkou. Nejeden starý drotár s ťažkým srdcom spomínal, že keď bol džarkom, dostával viacej bitky ako chleba.

S vývinom drotárstva sa zlepšovala aj situácia džarkov. Menej ťažký život mali pri usadlých zručných drotároch v mestách, ak sa o nich dobre starali. Cez deň po meste alebo v blízkom okolí predávali rôzny tovar, ako pekáče, lopatky na smeti, uhlie, z drôtu najviac pasce na myši, vešiaky. Večer na byte robili rôzne pomocné práce, z drotárčiny najskôr dostali robiť pasce na myši.

V dielňach, najmä väčších a dobre vybavených, sa džarkovia mali najlepšie. Občas aj tu predávali tovar, čo robili radi, ťažisko ich práce sa však presúvalo do výroby v dielni. Tu mali najlepšiu možnosť osvojiť si všetky práce a stať sa odborníkmi. Veľký dôraz sa kládol na dôkladnosť a kvalitu práce, ako aj na prísne doržiavanie zavedeného denného režimu, čo priaznivo ovplyvňovalo ich návyky a osobnostný rast. Najmä vo väčších dielňach džarkovia žili vo väčšom kolektíve, ktorý prinášal nové radosti i strasti. Nevýhodou však stále zostával dlhý pracovný čas.

Osobitne smutnou kapitolou v existencii drotárstva je neľútostné vykorisťovanie početných džarkov. Nesmierna bieda na Kysuciach nútila mnohých rodičov posielať deti do sveta za džarkov v nádeji, že im takto zabezpečia lepšiu existenciu. Túto situáciu zneužívali viacerí kysuckí drotárski gazdovia, ktorí džarkov využívali na predaj tovaru a ako najlacnejšiu pracovnú silu. Keď sa chlapcom nepodarilo predať určené množstvo tovaru, večer ich trestali bitkou. Starostlivosť gazdov o nich bola často nedostatočná, chodili zle oblečení, neupravení. Zjav a výzor džarkov budil pozornosť verejnosti a vyskytovali sa aj prípady, keď museli zakročiť úrady. Napríklad vo Frankfurte nad Mohanom na základe oznámenia o vykorisťovaní chlapcov rakúsky konzul prešetril stav u štyroch gazdov. Zistil, že len jeden sa o chlapcov riadne staral, kým u ostatných troch žili v strašných pomeroch. Bývali v miestnostiach takmer horších ako maštale,spávali na zhnitej slame alebo na špinavých handrách. Jedlo si nezriedkavo museli pri predaji tovaru vyžobrať. V takýchto pomeroch žil veľký počet kysuckých chlapcov aj v iných nemeckých mestách, ktoré boli ich strediskami pred prvou svetovou vojnou.

S osobitným pochopením sa stretávali chlapci a drotári vôbec v českých krajinách. Mali tu niekoľkých vynikajúcich priaznivcov, ktorí pri svojom záujme o Slovensko osobitné miesto venovali práve drotárom. Precestovali rodné kraje drotárov a s neobyčajným porozumením opísali jeho zaostalosť. Karel Kálal, Rudolf Pokorný, Karel Procházka, J.S. Bohumil vykreslili drotárov ako statočných ľudí, ale bezmocných proti vlastnej biede a odkázaných na pomoc.

Pre schopných drotárskych chlapcov nezvyčajný význam mali snahy poskytnúť im možnosť vyučiť sa riadnemu remeslu. Viacerí chlapci sa skutočne dostali na vyučenie k uvedomelým českým majstrom. Týmto snahám však bránilo nedostatočné školské vzdelanie chlapcov.

Drotárske cesty

Drotári od začiatku odchádzali do sveta buď cez Moravu a Sliezsko, kde kupovali drôt, aby po ďalšej ceste mohli zarábať, alebo na juh Považím. Drotári sa najskôr dostali do najbližších susedných českých krajín, do Sliezska, Rakúska a Maďarska. Odtiaľ postupovali ďalej, kde hľadali ďalšie a výhodnejšie možnosti, najmä v 2. polovici 19. storočia, keď počet drotárov v ich doterajších strediskách v strednej Európe neúmerne vzrástol. Rozšírili sa takmer po celej Európe a prešli i do ďalších svetadielov - na východe z európskeho Ruska na Sibír, do strednej Ázie a Zakaukazska, na západe sa preplavili do Ameriky a spomínajú sa aj v severnej Afrike a v ďalekej Austrálii.

Keď sledujeme rozšírenie drotárstva vo svete, pozorujeme zaujímavú skutočnosť, že drotári z jednotlivých obcí chodili vždy do tých istých krajín a oblastí a usadzovali sa či pracovali pri svojich predchodcoch - rodákoch. Najviac sa po svete rozšírili drotári z Veľkého Rovného. Chodili na Moravu i do Čiech, no najviac ich bolo vo vzdialenejších krajinách. Usadili sa a zakladali dielne v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Švajčiarsku, na Balkáne, v Terste, v Poľsku, prví prišli do Ruska i USA, kde dosiahli najväčšie úspechy. Drotári z Dlhého Poľa chodili najmä do Poľska, Nemecka a Maďarska a šírili sa ďalej na Balkán a do Ruska. Drotári z Kolárovíc a Štiavnika chodili takmer len do Čiech a Rakúska. Kysuckí drotári sa rozšírili do Čiech, Moravy, Rakúska, Maďarska, Nemecka, Poľska, niektorí aj do Ruska (z Turzovky a Vysokej nad Kysucou) a do USA (najviac z Vysokej nad Kysucou do New Yorku).

V českých krajinách ako najbližších sa sústreďoval veľký počet drotárov. Zostávali však na úrovni drobných drotárov - opravárov alebo podomových obchodníkov. Stretali sa tu so silnou konkurenciou továrenskej výroby lacného plechového a drôteného riadu i rozvinutou živnosťou klampiarov, na žiadosť ktorých napríklad v Prahe zakázali drotárom vyrábať a po domoch predávať plechový kuchynský riad.

Veľa drotárov odchádzalo aj do Rakúska. Obchádzali svoje rajóny na vidieku a sústreďovali sa aj v mestách. Kolárovickí drotári pracovali zväčša len v oblasti Viedne, rovnianski sa okrem Viedne usadzovali aj v ďalších mestách, kde zakladali zväčša drobné dielne (St. Pölten, Linz, Wels, Leoben, Salzburg, Graz, Klagenfurt, Laibach, St. Michael). Jozef Žilinčár-Cipán, ktorý mal dielňu v Grazi, bol známy tým, že prešiel cez Balkán, Turecko až do Egypta a Palestíny.

Do Švajčiarska prichádzali drotári cez Rakúsko a obmedzili sa tu len na niekoľko miest, v ktorých založili dielne - St. Gallen, Islikon, Bern, Zürich, Ženeva.

V Maďarsku hlavným strediskom drotárov bola Budapešť. Rovnianski drotári okrem Budapešti pôsobili najmä v západnom Maďarsku (Vacov, Györ, Pápa, Šoproň, Zalaegerszég, Keszthély, Nagy Kanizsa), dlhopoľskí zasa vo východnom a juhovýchodnom Maďarsku (Szeged, Szolnok). V týchto strediskách zakladali aj dielne. Veľa kysuckých drotárov zostávalo tu ešte bez trvalého bydliska a cez sezónu putovali po vidieku.

Z Maďarska drotári prenikali ďalej na Balkán. Dlhopoľskí do Sedmohradska (Arad, Timisoara) a Srbska (Belehrad), rovnianski na svojich potulkách zašli až do Talianska a usadzovali sa v Ľubľani, Zágrebe, Rijeke, Sušaku, Zadare, Terste, niektorí prešli až do Belehradu a Sofie, do Bukurešti prišli z Odesy.

Do Nemecka drotári prehádzali cez Sliezsko. Rovnianski drotári zostávali aj v Sliezsku, kde Wroclaw, Katovice, Bytom, Kráľova Huta boli ich hlavnými strediskami a len v ojedinelých prípadoch sa usadzovali aj inde (Essen, Königsberg, dnes Kaliningrad). Rovňanci prichádzali do Sliezska už v 18. storočí ako obchodníci s ovocím, s ktorým tu obchodovali ešte takmer celé 19. storočie a drotárstvu sa venovali, keď skončila sezóna predaja ovocia.

Kým drotári z Dlhého Poľa chodili len po východnom Nemecku, drotári z Kysúc (najmä z Vysokej nad Kysucou, Turzovky, Zákopčia a dolných Kysúc) sa rozišli po celom Nemecku. Niektorí z Porýnska prenikali aj do Holandska a Belgicka. Mnohí sa zamerali len na predaj drôteného a iného tovaru.

Do Poľska okrem kysuckých drotárov (najmä z Turzovky, Zákopčia, Nesluše) chodilo najviac drotárov z Dlhého Poľa. Ich najväčšími strediskami boli Varšava, Lodž, Poznaň, Kalisz, Bydgoszcz, Wroclaw, Wroclawek, Štetín, Lublin. Najznámejší z nich bol už spomínaný Jozef Holánik-Bakeľ, ktorý sa v svojej dielni vo Varšave zameral len na výrobu drôteného úžitkového i okrasného tovaru.

Najväčší a rýchly rozmach zaznamenali drotári v Rusku, kde našli osobitne priaznivé podmienky pre svoje podnikanie. Prichádzali sem od 60. rokov 19. storočia z Veľkého Rovného, Vysokej nad Kysucou, Turzovky a Dlhého Poľa a ich počet až do prvej svetovej vojny stále vzrastal. Najstaršie strediská slovenských drotárov v Rusku boli Petrohrad, Moskva, v Zakaukazsku potom Tbilisi a Baku. V Petrohrade pred prvou svetovou vojnou pracovalo vyše 10 "majsterských", ktoré zamestnávali do 200 drotárov. Najväčšia bola "majsterská" Imricha Kadáka, potom Pavla Ďuriša a Štefana Rudinského, ktorá od roku 1897 opravovala a dodávala kuchynský riad aj na cársky dvor. V Moskve vzniklo menej dielní, vyrástol tu však najväčší drotársky podnik Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka z Vysokej nad Kysucou. V Zakaukazskom Tbilisi vlastnil jeden z najpoprednejších ruských drotárov Jozef Belon z Veľkého Rovného veľkú dielňu a v Baku bol spolu s Jánom Knócikom vlastníkom ďalšej dielne.

V neskorších rokoch vznikli drotárske dielne po celom Rusku - v Odese, Tule, Kyjeve, Samare, Charkove, Volgograde, Rostove nad Donom, Sevastopoli, Simferopoli, Orenburgu, na Sibíri v Omsku, Tomsku, Irkutsku, krátky čas drotári pracovali až v mandžuskom Charbine, v Strednej Ázii v Buchare a v ďalších mestách.

Nezvyčajný úspech dosiahol Imrich Dotčár z Vysokej nad Kysucou, ktorý začínal ako majiteľ malej dielne v Samare. Jeho vzostup začal, keď na verejnej súťaži získal výhradné právo na čistenie a opravu petrolejových lámp verejného osvetlenia v meste. Neskôr však prevzal kompletnú údržbu pouličného osvetlenia, teda staral sa aj o plnenie lámp petrolejom, a to v Samare a aj niektorých ďalších mestách. Aby si zabezpečil vlastný petrolej, odkúpil v oblasti Baku naftové polia a postavil tu aj závod na spracovanie nafty. Ako naftový podnikateľ nadobudol značný majetok a považovali ho za najbohatšieho drotára.

Na americkom kontinente sa drotári rozšírili zväčša len v USA. Iba niekoľkí prešli do ďalších krajín - na severe do Kanady a na juhu až do Brazílie (Rio de Janeiro) a Argentíny (Buenos Aires).

Do USA prví prišli bratia Komadovci z Veľkého Rovného. V roku 1840 si vo Filadelfii založili obchod s drôtom a drôtenými výrobkami. Po nich ako ďalší prišiel do USA M. Grúnik v roku 1860. Prevandroval celé USA, dostal sa až do San Francisca a napokon sa usadil v Buenos Aires. Drotársku emigráciu do Ameriky však podnietil až Juraj Drndúl - Lepiš, nazývaný "rovniansky Kolumbus" (asi 20 ráz sa preplavil cez Atlantik), keď sa v roku 1867 po dvojročnom pobyte v USA vrátil v tých časoch s nevídaným zárobkom. Prílev drotárov do USA zosilnel na sklonku 19. a začiatkom 20. storočia. Prichádzali sem nielen z Veľkého Rovného, ale aj z Vysokej nad Kysucou (do New Yorku), Turzovky, Štiavnika i ďalších dedín.

Do USA prichádzali drotári, podobne ako aj ostatní slovenskí vysťahovalci, bez prostriedkov. Ovládali však prácu s drôtom a plechom a mali určité obchodné skúsenosti, čo im umožňovalo remeselne podnikať a získavať samostatnosť. V USA skoro zanikol podomový obchod a presadila sa moderná forma podnikania - výroba v dielňach na objednávky. Mnohí si tu založili vlastné dielne, niektorí pre nedostatok vlastného kapitálu vytvárali spolky s domácimi podnikateľmi.

Prví drotári, ktorí prišli do USA, vyznačovali sa veľkou pohyblivosťou. V snahe nájsť čo najvýhodnejšie podmienky podnikania mnohí prešli viaceré mestá, kým sa v niektorom usadili. Takto sa rýchle rozišli po celom území USA od Atlantického oceánu až po Tichý oceán. Usadili sa v New Yorku, Bostone, Baltimore, Filadelfii, Washingtone, Clevelande, Chicagu, Kansas City, St. Louis, St. Paul, Texase, Omahe, Nebraske, San Franciscu, Los Angeles, Portlande a v ďalších mestách. Veľké strediská drotárov sa vytvorili iba v New Yorku, kde pracovalo asi 30 dielní, a v Chicagu.

Drotári sa mohli na takomto obrovskom priestore uplatniť nielen zásluhou svojej odvahy prenikať do neznámych krajín, ale aj vďaka remeselnej zručnosti. Všade sa ukázali ako zruční, podnikaví a vynachádzaví remeselníci, ktorí sa s obdivuhodnou schopnosťou prispôsobovali potrebám krajiny, v ktorej sa usadili. Už starí drotári v Rakúsku boli znamenití výrobcovia mreží, ktoré vynikali pevnosťou. V Poľsku sa naučili "pobelač", teda pocínovať medený riad. V Nemecku vyrábali rôzne podnosy pod džbány na pivo a rozličné kefy na čistenie fliaš, obuvi, v Holandsku a Belgicku vyrábali kvetinové koše, v Rusku okrem iných výrobkov drôtené klietky rozličných tvarov a veľkostí, aj podľa želania zákazníka. Drotári v USA sa postupne zamerali len na výrobu z drôtu. Vyrábali drôtené kostry na tienidlá lámp, na pohrebné vence a pohrebné symboly, neskôr z masívnejšieho materiálu vyrábali mreže na okná, brány, zábradlia, lavice, stoly, stoličky. Drotárske výrobky boli skutočne rozmanité. Drotári boli nedostižní najmä v práci s drôtom. Mali zmysel pre praktickú stránku výrobku a cit pre krásu. Ich výrobky vynikali nielen pevnosťou, ale aj účelným tvarom a ornamentálnou úpravou, čím predstihovali podobné továrenské výrobky. Takto sa drotári zásluhou svojich schopností uplatnili nielen v zaostalejších, ale aj v priemyselne vyspelých krajinách - v Nemecku a v USA.

Drotári a rodný kraj

Všetci, ktorí sa stretli s drotármi alebo si všímali ich život, vyzdvihujú ich lásku k rodnému kraju. Vzťah k rodnému kraju, ale aj k celému Slovensku vyjadril drotár - veršotepec Pavol Ježišík z Veľkého Rovného: Šesťdesiaty ôsmy rok teraz putujem, za voľným Slovenskom dňom - nocou ľutujem.

Drotára s jeho domovom spájalo rodinné puto, ktoré sa narušilo v zriedkavých prípadoch. Príslovečná bola skromnosť a odriekanie, aby drotár ušetril zarobený peniaz, mysliac na rodinu doma. Peniaze, ktoré prinášal zo sveta, boli hlavným finančným príjmom rodiny. Drotárske zárobky boli rozdielne - podľa zručnosti a postavenia drotára. Kým zárobok drobného drotára sotva stačil na živobytie, zárobky zručných drotárov a majiteľov dielní už umožňovali znásobovanie príjmov, prípadne ďalšie investície. Prejavovalo sa to v navonok honosnejších domoch a vyššej životnej úrovne ich rodín, tak to bolo napríklad vo Veľkom Rovnom, odkiaľ pochádzalo najviac majiteľov dielní.

Vandrovanie po cudzích krajoch malo veľký význam aj pre kultúrny a vzdelanostný rast drotárov. Hospodárska zaostalosť ich rodného kraja sa prejavovala aj v nedostatku vzdelania, veľa chlapcov, ktorí odchádzali do sveta, nevedelo dobre písať ani čítať. Svet sa im stal skutočnou školou, spoznávali cudzie kraje, národy, osvojovali si ich reč, spôsoby. V drotárskych dedinách bola bežná znalosť cudzích jazykov a drotári, ktorí prešli viacerými krajinami, ovládali viacej cudzích jazykov. Vo Veľkom Rovnom sa dalo dohovoriť po nemecky, maďarsky, rusky, anglicky i chorvátsky, španielsky, gruzínsky, fínsky. Drotári boli skutočne vzdelanejší a uvedomelejší ako doma žijúci roľníci, nad ktorých sa aj povyšovali.

Mnohé drotárske dielne boli ohniskami uvedomelého národného života. Ich majitelia v Rusku, Poľsku, Švajčiarsku, Rakúsku, USA, ba až v ďalekom Riu de Janeiru, nechali si posielať slovenské noviny, ktoré v dielňach zvyčajne chlapci čítavali ostatným drotárom, čo priaznivo pôsobilo na ich vzdelanie i národné uvedomenie. Jozef Holánik - Bakeľ na niektorých svojich tlačivách uvádzal názov svojej dielne v štyroch jazykoch - po nemecky, rusky, poľsky a po slovensky. Najlepšie podmienky na rozvoj kultúrneho a národného života mali drotári v USA, kde splývali s početnou slovenskou menšinou. Boli členmi spolkov amerických Slovákov a niektorí boli (ako Martin Chalan z Vysokej nad Kysucou) aj aktívnymi spolkárskymi pracovníkmi.

Drotárov so Slovenskom spájali hlboké city a vlastenectvo. Napríklad petrohradskí drotári urobili medzi sebou zbierku na pomoc vyhoreným Martinčanom, keď sa o ich nešťastí dočítali v novinách. Na podporu slovenskej študujúcej mládeže dva razy zorganizovali zbierku, keď sa dočítali, že ju pre materinský slovenský jazyk vyhadzujú zo škôl. Drotári z Veľkého Rovného prispeli aj na budovu Matice slovenskej. Drotári v Rusku cez prvú svetovú vojnu podporovali boj za národné oslobodenie, osobitne aktívni boli v Petrohrade. Jozef Džavík, ktorý bol predsedom Výboru Slovákov v Československom spolku a Ján Potôček, obaja z Veľkého Rovného, boli za svoju činnosť vyznamenaní revolučnou medailou.

Drotári sa vo svete zoznamovali aj s novými názormi a myšlienkami, ktoré sa šírili doma, čo si úrady pozorne všímali. Kolárovickí drotári založili v roku 1910 sociálnodemokratické organizácie vo Viedni a v Prahe. K najaktívnejším dopisovateľom Robotníckych novín vo Viedni patril autor príspevkov, pod ktoré sa podpisoval ako "Drotár", dotýka sa aktuálnych problémov v rodnej obci, horlil proti maďarizácii, za vzdelávanie v Slovenskej štátnej škole aj za založenie potravného spolku. V Rusku, konkrétne v Tbilisi, sa dostali do kontaktov s revolučným hnutím boľševikov a viacerí bojovali po ich boku v Červenej armáde. Jozef Kováčik z Veľkého Rovného padol v boji pri Krasnodare ako podplukovník.

Drotárstvo po prvej svetovej vojne

Prvá svetová vojna, najmä povojnové politické a hospodárske pomery, boli pre ďalšiu existenciu drotárstva nepriaznivé a spôsobili v Európe jeho rýchly úpadok.

Najnepriaznivejšie pre drotárov sa vyvinula situácia v Rusku po boľševickej revolúcii, keď drotárska živnosť úplne zanikla. Nepriaznivý vplyv na ich činnosť mali aj štátoprávne zmeny v strednej Európe, najmä v Rakúsko-Uhorsku. Po vzniku nástupníckych štátov stratili možnosť aj slobodného pohybu a zhoršovala sa aj ich situácia ako cudzincov, preto sa drotári začali vracať domov. Drotárom, ako sami hovorili, sa zatvoril svet. Povojnové zmeny sa nedotkli len amerických drotárov, naopak získali vysokou valutovou hodnotou dolára. Ostatní drotári sa dostávali do ťažkej situácie - zostávali bez práce i vyhliadok do budúcnosti.

Pozoruhodným pokusom o nájdenie východiska z tejto neutešenej situácie bolo ich vlastné úsilie založiť svojpomocný drotársky podnik vo Veľkom Rovnom. K najhorlivejším propagátorom tejto myšlienky patril Jozef Džavík z Veľkého Rovného, a to ešte v Petrohrade počas prvej svetovej vojny v súvislosti s predstavami o novom lepšom živote doma v oslobodenej vlasti. V popredí všetkých organizačných snáh v období prvej Československej republiky stáli bývalí majitelia drotárskych dielní v Rusku. Aj predsedom družstva sa stal jeden z nich - Štefan Hunčík z Vysokej nad Kysucou.

Drotárske družstvo Prvé slovenské družstvo umeleckého, drôteného a plechárskeho priemyslu v Žiline založili 10. októbra 1920 na ustanovujúcom valnom zhromaždení vo Veľkej Bytči v ovzduší plnom sľubov a nádejí. Žilina sa stala sídlom družstva zásluhou Slovenskej národnej a roľníckej strany, ktorá strhla na seba časť organizačných prípravných prác s cieľom získať pre seba z celej akcie politický kapitál.

Plán vybudovania družstva bol skutočne veľkolepý. Vychádzal zo správneho predpokladu postaviť v ňom výrobu na úroveň priemyselnej veľkovýroby, aby tak družstvo mohlo konkurovať továrenskej výrobe. Nereálne však bolo úsilie poskytnúť prácu všetkým drotárom v okrese Veľká Bytča i na Kysuciach, ktorých počet sa odhadoval až na 10 000, a tak odstrániť potulného drotára s krošňou. Vo Veľkom Rovnom ako v hlavnom stredisku drotárov a vo Vysokej nad Kysucou mali sa vybudovať základné podniky, každý pre 700 robotníkov, a ďalšie menšie podniky v Turzovke a v Kysuckom Novom Meste. Rátalo sa aj s rozsiahlym domáckym zamestnaním drotárov v celej oblasti.

Kapitál na vybudovanie továrenských objektov a strojové zariadenie v hodnote 13 mil. korún plánovali získať z členských podielov domácich drotárov, od amerických krajanov a od štátu.

Organizátorom družstva sa však ich predpoklady nesplnili - aj napriek tomu, že členský podiel stanovili len na 50 Kč, aby získali čo najväčší počet upisovateľov z radov drobných drotárov. V deň založenia družstva mali od 191 členov iba 40 tis. Kč.

Neuskutočnili sa ani nádeje vkladané do výdatnej pomoci štátu. Hoci vládni činitelia uznávali potrebu podpornej akcie v prospech drotárov, k projektu družstva nezaujali priaznivé stanovisko. Odkladanie štátnej podpory družstvu podlamovalo vieru drotárov v jeho uskutočnenie až napokon rozhodnutie Ministerskej rady z konca roku 1921 o tom, že pôžičku 500 tis. Kč podmieňuje príplatkom amerických krajanov najmenej vo výške 60 tis. dolárov, spôsobilo medzi drotármi veľké sklamanie. Sklamali i nádeje na pomoc amerických krajanov. Získala ju však skupina "amerikánov" z Veľkého Rovného, ktorí využili všetky možnosti na úplné spochybnenie existencie družstva a vo Veľkom Rovnom založili konkurenčný podnik "Nektar, úč.spol.", v ktorom svoje podnikateľské plány postavili nielen na drotárskej, ale i ovocinárskej tradícii.

Roky 1921 - 1922 boli vo Veľkom Rovnom ako stredisku celého hnutia vyplnené bojmi medzi stúpencami družstva a úč. spol. Nektar, ktorým sa podarilo nakloniť pre svoje plány i vládnych činiteľov, a tým získať od štátu pôžičku, ktorú predtým sľubovali družstvu. Keď sa zakladateľom družstva aj napriek všetkej snahe nepodarilo získať od štátu ani subvenciu ani zvýšenie pôžičky a ani požadovanú spoluúčasť amerických krajanov, rozhodli sa, pretože neboli schopní uviesť družstvo do života, pre jeho likvidáciu. Na valnom zhromaždení 16. júla 1922 družstvo sa dobrovoľne rozpustilo a na základe predchádzajúcej dohody s "nektarovcami" jeho členovia vstúpili do úč. spol. Nektar. Prvé slovenské drotárske družstvo prestalo tak existovať skôr, ako začalo pracovať.

Ministerská rada uvoľnila Nektaru pôžičku pôvodne poskytnutú družstvu, ale ministerstvo obchodu si vyhradilo, že pôžičku použije len na výrobu plechového a drôteného tovaru a príjme nový názov - Drotár, úč. spol.

Činnosť nového podniku Drotár, rovnianska továreň na kovový tovar a konzervy, úč. spol., Rovné pri Bytči, trvala len krátko. Z rozsiahleho výrobného programu sa pracovalo v kovovýrobe, aj to len v obmedzenom rozsahu, namiesto 150 - 200 drotárov pracovalo iba 20 - 25.

Drotári - robotníci preukázali veľa obetavosti, aby udržali podnik. Pracovali 10 - 12 - 14 hodín za mzdu 10 - 12 Kč a pracovali aj vtedy, keď im ani mzdu riadne nevyplácali. Ich nová správa v úsilí zachrániť podnik márne žiadala o pomoc Okresný úrad vo Veľkej Bytči i sedriu v Trenčíne a napokon až samého prezidenta republiky. Po zastavení výroby v jeseni 1925 sa už práca v podniku neobnovila. Drotári jeho zánikom stratili nielen prácu, ale mnohí, ktorí upísali účastiny spoločnosti, aj svoje vložené úspory.

Strojové zariadenie odkúpil na dražbe v roku 1928 Adam Pánik z Veľkého Rovného. Vo svojej dielni v Bratislave sa okrem stavebných a bežných prác špecializoval aj na výrobu zdravotníckych potrieb, napríklad sterilizačných bubnov, ktorých výrobu si nechal patentovať. V roku 1930 na Dunajskom veľtrhu v Bratislave bol odmenený medailou za kvalitu vystavovaných výrobkov.

Prevažná časť drotárov zostala naďalej orientovaná na drotárčinu. Drotárstvo pretrvávalo a dožívalo ako sprievodný dôsledok biedy drotárskeho kraja. Prejavovalo už všetky znaky úpadku, väčšina drotárov len živorila. S krošňou na chrbte vyhľadávali prácu podomovým spôsobom, ohlasujúc sa tiahlym volaním "drôtovac, flékovac", vandrovali z miesta na miesto. Na území Československa, najmä v českých krajoch, ich bolo veľmi veľa, a tak pre silnú konkurenciu lacných továrenských výrobkov aj zruční drotári boli odkázaní len na vykonávanie opráv. Preto mnohí, najmä mladí, prechádzali k podomovému obchodu a predaju rozličného galantérneho tovaru alebo vyhľadávali iné zamestnania, hoci len príležitostné alebo sezónne. Len v zime alebo v čase, keď boli bez práce, vracali sa k drotárčine. Osobitne krikľavým javom a vážnym problémom bol hromadný výskyt žobrania drotárskych chlapcov (najmä z Kysúc) v českých regiónoch.

V oživení starých drotárskych tradícií najmä v Dlhom Poli a vo Veľkom Rovnom významnú úlohu zohrala Prvá výstava drotárstva a jeho národopisu v Dlhom Poli v júli 1940. Vzbudila všeobecnú pozornosť a veľkou mierou prispela k pozdvihnutiu sebavedomia ešte žijúcich drotárov. Ukázala totiž, že drotári neboli len potulní bedári, ale aj zruční a podnikaví remeselníci, ktorí v cudzom svete dosiahli obdivuhodné úspechy.

V ovzduší vyzdvihovania schopnosti drotárov opäť silnela myšlienka oživiť drotárske družstvo vo Veľkom Rovnom. Úsilie o jeho založenie posilňovalo i nedobré sociálne položenie drotárov. Pre veľkú nezamestnanosť v kraji aj miestne úrady navrhovali znovu založiť drotársky podnik vo Veľkom Rovnom. Stalo sa tak 2. marca 1941 na zakladajúcom zhromaždení v Dlhom Poli, kde v prítomnosti 40 členov založili svojpomocné drotársko-plechárske družstvo Svetom so sídlom vo Veľkom Rovnom. Môžeme ho považovať za najvyššie vývinové štádium drotárstva. Vyrástlo zo živej drotárskej tradície a z hľadiska vybavenia a náplne práce zodpovedá všetkým požiadavkám moderného priemyselného podniku.

Drotárstvo, označované ako špecialita bývalej Trenčianskej župy, patrí už minulosti. Pod vplyvom masovej existencie chudobného drotára zvyklo sa drotárstvo zužovať len na podomové remeslo a drotára stotožňovať len s postavou bedára. Ten od začiatku drotárstva svojím zjavom, spôsobom života i vlastnosťami nielen pútal pozornosť prostredia, v ktorom sa pohyboval, ale bol aj zdrojom inšpirácie básnikov, maliarov i hudobných skladateľov. Drotár nebol však jediným predstaviteľom drotárstva. V 2. polovici 19. storočia začali vznikať drotárske dielne, z ktorých niektoré vyrástli na moderné podniky. Drotárske výrobky v nich dosiahli takú úroveň, že získavali významné ocenenia aj na medzinárodných výstavách. Najmä drotárska výroba sa stala svojráznou súčasťou slovenskej ľudovej kultúry.

Drotári v cudzom svete neboli len predstaviteľmi biedy svojho rodného kraja, ale práve tento cudzí svet si získali charakterovými vlastnosťami - čestnosťou, statočnosťou, pracovitosťou, odvahou.



...Pustý som bol na pažiti ako cigáň, sám v cudzine...čo robiť?

Šiel som sa do rybníka utopiť. Nahý som stál nad vodou, už len

tam skočiť, ale spomenul som si na Pána Boha, že on mi dal

život, nie ja sám, a tak sa zase obliekol...

Človek musí v tom tvrdom cudzom svete zarábať a doma daň a

interesy platiť ...

(Karel Kálal o drotárovi, ktorému ukradli mešec s úsporami)



Drotárske umelecké remeslo a nositelia jeho tradícií

PhDr. Irena Pišútová CSc.

V pojmoch "drotárstvo", "drotársky" sa skrýva prebohatá história jedného z pôvodne drobných, skromných podomových zamestnaní, ktoré sa v priebehu svojho vývoja stalo nezameniteľnou , nenahraditeľnou súčasťou mozaiky, tvoriacej obraz našej minulosti.

Meno tomuto zamestnaniu dal základný materiál, bez ktorého by sme si kedysi potulného slovenského drotára vôbec nevedeli predstaviť a ktorého takto, s kotúčom drôtu v ruke či krošni, stvárnili viacerí súdobní výtvarníci. Drôt sa stal pre podomového opravára riadu teda základným poznávacím atribútom. Známe vyvolávanie "misky, hrnce, drótovať!" nám starším ešte doznieva v pamäti a evokuje časy minulé, patriace nenávratne histórii. Z drôtu ako základného materiálu zhotovovali drotári neskôr stovky účelových predmetov denného používania, ale aj veci, ktoré nesú neklamnú pečať nielen remesla, no i umenia.

Možno práve pekná vec, ktorú človek vyhotovil z drôtu, vznikla z túžby nielen konať naučené, mnoho ráz opakované úkony, medzi ktoré patrilo opletanie, spevňovanie rozpadávajúcej sa či narušenej keramickej nádoby drôtom,ale aj z úsilia prekročiť hranice "obyčajnej" remeselnej práce a vojsť do sveta tvorenia vecí nových. Vytvoriť predmet, ktorý by mohol žiť svojím samostatným životom a slúžiť pritom iným, spraviť niečo pre potešenie sebe a pre radosť blízkym. Tak to robili napríklad i sklári, ktorí popri rutinnej práci vytvárali drobné sklené úžitkové predmety a figúrky bizarných, či nezvyklých tvarov. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že vznik prvého drôteného výrobku podmienili úplne prozaické okolnosti: núdza, potreba zarobiť si na živobytie zopár korún navyše a prostredníctvom toho, čo bolo poruke, teda drôtom.

Výrobky každodenného používania, ktoré drotári plietli a tvarovali z drôtu, už zrejme v 2. polovici 19. storočia majú - povedané dnešnou terminológiou - dokonalý dizajn, slúžia svojej funkcii a majú pritom ladný tvar. Ich ďalšou prednosťou je ľahkosť, ktorá vyplýva z materiálu aj z techniky spracovania drôtu.

Hoci v skutočne širokom sortimente drotárskej výroby sa nenachádzajú len výrobky z drôtu (drotári sa neuspokojovali s dosiahnutými výsledkami, ale hľadali stále nové spôsoby sebavyjadrenia v pracovnej činnosti), predsa len drôt zostal základným materiálom, prostredníctvom ktorého najšpecifickejšie vyjadrovali svoju zručnosť. Drôtom vedeli výrazne prejaviť zmysel pre sledovanie maximálne racionálneeho tvaru predmetu, ktorý mal navyše hodnotu umelecko-remeselnej práce. Predmety, voľne pletené z drôtených materiálov a rôznej kvality, mali rôzne určenia. Zo samej techniky pletenia vyplýva, že funkcie drôtených výrobkov museli byť odlišné od výrobkov z "kompaktných" materiálov - hrnčiarskych, fajansových, sklených a podobne.

Ručne tvarovateľný drôt bol pre majstra tohto remesla jedinečným prostriedkom na vyjadrenie variantov tvaru, ale aj hravej ornamentálnosti. Najviac ju uplatnili drotári na predmetoch každodenného používania, ako boli napríklad rozmanité vešiaky na kuchynský riad, podložky pod hrnce a pod žehličky, rôzne košíky, misky a detské hračky. Osobitné vyjadrenie ich zmyslu pre estetiku predmetu môžeme sledovať na šparákoch do fajok, ktoré zvyčajne zhotovovali z kvalitného, hrubšieho mosadzného drôtu, dekoratívnym spracovaním hlavíc ich môžeme priradiť k ľudovým šperkom. Ornamentálnymi motívmi na predmetoch dennej potreby sú najmä symboly srdca, vytvorené z dvoch závitov, spracovaním príbuzné s ľudovou výšivkou, ďalej esovité závity, slučkovanie, spevňovanie okrajov a nosných častí výrobku točeným drôtikom, kruhovité, prípadne aj elipsovité zakončenia okrajov misiek a košíkov, rytmické striedanie pokojných horizontálnych častí výpletov s drobnými nuansami výzdoby - to všetko povyšuje inak skromný predmet do roviny nielen remesla, ale aj umenia. Týmito drôtenými výrobkami obohatili slovenskí drotári škálu ľudovoumeleckých, resp. umelecko-remeselných výrobkov o nový druh čisto domácej proveniencie, ktorý patrí medzi slovenské špecifiká a nemá u susedných národov obdobu.

Kým sa jednoduché predmety, pletené z obyčajného drôtu, vyrábali zrejme vo veľkých množstvách (dodnes sa s nimi sporadicky stretávame vo vidieckych domácnostiach) a ich výrobcovia ostávajú skrytí v anonymite, známe sú niektoré mená drotárov.

Alexander Hozák donedávna žil vo Veľkom Rovnom ako azda posledný z pôvodných ľudových drotárov - umelcov. Špecialitou posledných rokov jeho práce boli umecko-remeselné výrobky, v ktorých sa spájala zručnosť ručného pletenia a tvarovania drôtu s určitými poznatkami Holánikovho a Šeríkovho umenia. Zo sivostrieborného hrubšieho drôtu vytváral pôvodné rámy na zrkadlá a na obrazy, svietniky, viacdielne podnosy na pečivo historizujúcich tvarov a ďalšie výrobky, v ktorých sa ešte dokonale zračila zručnosť tohto už vtedy nie mladého drotára. Podľa návrhu Ing. V. Grusku a v spolupráci s ním vypracoval pre jednu z jeho scénických kompozícií veľkoplošné zväčšeniny výrobkov z drôtu.

Jozef Kerak (1891 - 1945) je veľkorovniansky drotár, známy predovšetkým ako autor veľkých figúr ľudí i zvierat, pôsobiacich poetickým dojmom postáv z rozprávkového sveta. Objavili sa pred piatimi desaťročiami na drotárskej výstave v Dlhom Poli (v roku 1940).

Pri ich tvorbe použil starú techniku ručnej drotárskej práce na vytvorenie diel nie úžitkového, ale výtvarného poslania. Pri ich komponovaní vychádzal zo starých drotárskych detských hračiek, ktoré ho inšpirovali. Výnimočné, originálne drôtené sochy Jozefa Keraka boli aj súčasťou výstavy insitného umenia v Bratislave v roku 1972. Teoretici jeho práce zaradili do kategórie poeticko-realistickej insitnej tvorby, ktorá vychádza z dôverného poznania zákonitostí drôtu ako materiálu používaného pri celoživotnom povolaní. V jeho rukách sa stal tvárnym a poddajným, schopným vyjadriť myšlienku. Výsledným dielom je nezvyčajne osobitý prejav, dodnes obdivovaný návštevníkmi drotárskeho Považského múzea v Žiline, kde sa väčšina jeho prác nachádza.

Ladislav Mikulík sa narodil v roku 1920. Detstvo a mladosť prežil vo Veľkom Rovnom, v obci považovanej za jedno z centier drotárstva na severozápadnom Slovensku. Po skončení druhej svetovej vojny odišiel za prácou na južné Slovensko. Tridsaťpäť rokov bol zamestnaný ako administratívny pracovník v štátnej správe. Od roku 1972 žije v Senici nad Myjavou.

 
  Copyright © 1995-2010    Obec Velke Rovne    www.velkerovne.sk    All rights reserved    WebDesign PG